Tatarské túžby

Autor: Divadlo Viola | Dátum: 10.10.2024 17:00

TATARSKÉ TÚŽBY

Autorky dokumentu Tatarské touhy (2013) Krystyna Krauze a Petra Ležáková sa úplnou náhodou zoznámili v meste Krym s riaditeľkou Múzea krymsko-tatárskej kultúry, pani Rajmji, prostredníctvom ktorej odkrývajú osud národa krymských Tatárov na Kryme.

Tatári na Kryme sídlili od dôb úpadku Zlatej hordy. V 15. storočí tam vznikol krymský chanát, ktorého hlavným mestom bol Bachhčisaraj. V roku 1783 ho anektovalo Rusko. Kvôli prenasledovaniu v 19. storočí z Krymu odišlo cez milión Tatárov, ktorí sa usadili hlavne v Turecku a Bulharsku, kde dodnes žijú ich potomkovia. Po prvej svetovej vojne tvorili Tatári už len 13 percent obyvateľov Krymu. Ďalšiu ranu im uštedrilo obdobie sovietskej vlády, behom ktorej zahynulo cez 160-tisíc osôb, teda takmer polovica národa. Niet divu, že keď Krym okupovali Nemci, niektorí Tatári ich vítali ako osloboditeľov. Čoskoro ich ale odhalili a mnohí z nich odišli do partizánskych oddielov. Aj napriek tomu boli potom, čo Krym v máji 1944 obsadila Červená armáda, všetci Tatári deportovaní na Stalinov rozkaz do Uzbekistanu alebo na Ural. Akcia trvala tri dni. Odhaduje sa, že kvôli nepriaznivým podmienkam počas cesty a prvých mesiacov pobytu v stepi neprežilo asi 40 percent deportovaných.

V roku 1954 bol Krym pripojený k Ukrajinskej sovietskej republike a preto po rozpade ZSSR zostal ich súčasťou. Tatári sa mohli vrátiť domov až po roku 1989. Momentálne žije na Kryme okolo 300 tisíc Tatárov.

Leitmotívom dokumentárneho filmu je pravá tatarská svadba, ktorá sa skladá z niekoľkých obradov. Medzi nimi sa zoznamujeme s obyvateľmi Starého Krymu aj s históriou ich života na polostrove.

Hosť večera: česká režisérka poľského pôvodu Krystyna Krauze

Večerom sprevádza: Soňa Pariláková

Vstup 1€

Divadlo VIOLA / klub

Pozývame Vás na 5. ročník multižánrového festivalu!


Tvoria ho divadelné inscenácie, koncerty, umelecké večery, premietanie s diskusiou. Čo ich spája? Dialóg o rasovej znášanlivosti, o prijímaní a zbližovaní minorít, o tom, prečo je potrebný rešpekt národnostnej väčšiny s menšinám a naopak.

Pred rokom, pri koncipovaní programu 4. ročníka festivalu, sme si kládli tieto otázky:

Ako sme na tom v odolnosti voči rasizmu, xenofóbiám, diskriminácii? Sme mentálne zrelí, aby sme odčítali a eliminovali ich prejavy? Dokážeme vnímať, rešpektovať, neubližovať?

Dnes si ich kladieme znova, avšak s omnoho väčšou naliehavosťou a apelom na nás všetkých!

Festivalom chcem prispieť k posilňovaniu mentálnej zrelosti v postojoch podporujúcich rasovú znášanlivosť i spoločenskú vyspelosť. Považujeme za dôležité viesť inteligentný dialóg plný rešpektu.  Dôverujeme umeniu, ktoré je kritické k súčasnosti, vnímavé k minulosti, ktoré odsudzuje neprávo a prebúdza pozitívne harmonizačné sily.  

Prečo sa náš festival volá PADÁK?
Odkazuje na symboliku ohrozenia a následnej ochrany. Môže evokovať u jedinca pocit, že sa môže aj on sám ocitnúť vo vzduchoprázdne a práve vďaka padáku, ktorý ho ochráni, môže zažiť povznášajúci pocit prichádzajúcej pomoci.

Realizované s finančnou podporou Fondu na podporu kultúry národnostných menšín.